Jedného dňa Martinka navrhla, že by bolo fajn ísť si zahrať bowling.  A na jej veľké prekvapenie, koho sa spýtala, ten súhlasil. Tak sa stalo, že v sobotu podvečer z Cigľa vyrážali 3 plné autá hraniachtivých účastníkov (ďalšie 2 prišli nekôr). Smer Nitrianske Rudno. Aby sa zabránilo rodinkárstvu na dráhe (všetko to totiž boli manželské páry, až na jeden skoro manželský a jeden sólista) na začiatku sa ťahali dvojice z klobúka,  vlastne z obálky. Tak sa stalo, že Bob si našiel Bobeka a Mach svoju Šebestovú. Tak, ako je to  v prírode, že všetko je 50:50, aj tu platilo, že 50 % párov boli zmiešané páry a 50% boli LGBT (a opäť 50:50). Avšak na dráhach toto už neplatilo, pretože na jednej strane bolo 75% žien a na druhej 78% mužov.

Bolo dovolené všetko, okrem prešľapu. Na tento moment bol automat značne citlivý a nediskutoval. Ale čo sa týka techniky, akceptoval všetky spôsoby hodenia gule. Od tzv. Vandinho štýlu až po ten profesionálny. Našli sa  veru takí borci, ktorí dokázali poslať guľu na dráhu takmer 30km/hod rýchlosťou. Avšak ani rýchlosť nezaručovala úspech. Keď kuželky videli, čo sa na nich valí, radšej sa rozutekali a spadla iba tá chuderka, čo to nestihla. Keď sa však na dráhu vybrala guľa rýchlosťou 2,7 km/hod a všetci sa rozosmiali, kuželky sa pochytali za plecia s presvedčením, že „toto ustojíme“. Nakoniec však popadali,  aj keď nie je celkom jasné, či od smiechu alebo sa tá guľa skutočne dokotúľala až k nim. Jedna kuželka však nechcela spolupracovať (na dráhe pri okne, druhá sprava). Tá ustála takmer všetky útoky. A keďže sa nechcela hrať, tak sme ju začali ignorovať aj my („Sprostá, nech si stojí aj s prestreleným srdcom“)

Na zdolávanie kuželiek si páry dohodli vlastnú taktiku. Niekedy ten prvý zhodil takmer všetko a druhý zakončoval. Najlepším koncovým hráčom bola jednoznačne Vanda. Väčšine to robilo problém, najmä ak im prvý hráč nechal na dráhe dve kuželky a každú, pre istotu, na opačnej strane. Guľa mala dosť priestoru preletieť medzi ne. Ale aj v prípade, že prvý hráč netrafil nič, druhý prejavil dávku solidarity a tiež poslal guľu do „jarčeka“. Najhorší však boli tí, čo na prvýkrát zvalili všetko. Nielenže nedovolili spoluhráčovi hrať a vystresovali aj automat, ktorý zabudol počítať a napísal X, ale na konci ešte aj zdržovali, pretože za trest museli opakovane hádzať. Tak im treba, nemali sa predvádzať!

Avšak treba uznať, že na dráhe vládla žičlivá nálada. Každý úspešný hod bol ocenený hurónskym pokrikom a potleskom a zakončený víťazným tančekom  autora. V takýchto momentoch sa na dráhu prišli pozrieť aj ostatní hostia v hale. 

Ani sme sa nenazdali a dve hodiny boli preč. Keďže informácia o konci hry sa na displeji objavila bez predošlého varovania, nie sú mi známe presné výsledky. Ale bodové rozpätie od 80 do cca 140 hovorí za všetko.  Nebolo dôležité zvíťaziť, ale zabaviť sa. A to sa podarilo na 100%. Večer sme, ako už tradične, zakončili v obľúbenej pizzérii. Pri pivku, vínečku, hruškovici a hranolkoch. Veď po takom výkone bolo treba doplniť kalórie.

Bolo perfektne a už teraz sa teším na  druhý, tretí,... ročník

Aj keď oneskorene, ale predsa, zapísala VK  12.11.2016