Historky

Vyše obce na severnej strane chotára bola postavená samota zvaná Betlehem. Samotu postavil náš rodák Tomáš Čertík v roku 1900. Najprv tam stála maštaľka a malá drevený domček. Potom v roku 1900 bol postavený murovaný dom. Murovaná bola izba a kuchyňa, komora a maštaľ bola drevená. Tento gazda si postavil aj pajtu a zariadil si mlyn. Mlyn bol najprv poháňaný vrtuľou a pozdejšie gepľom, ktorý ťahali kone. Voda k hospodárstvu bola vedená olovenými rúrkami z pasienka Podieľa, kde bol výdatný stok dobrej pitnej vody. Tieto rúrky sú tam po dnes. Betlehem bol postavený preto, aby bolo ľahko obrábať polia patriace tomuto majiteľovi.  Uvedený gazda sa veľmi zaoberal poľovníctvom, čo mu vynášalo značné príjmy. Asi v roku 1930 sa stala takáto príhoda: Syn uvedeného roľníka bol tiež náruživý poľovník a nedbal ani na predpisy o ochrane zveriny. Istého dňa, keď išiel z poľovačky a niesol si zastreleného srnca, náhodou išli k nemu na návštevu četníci. Četníci boli už blízko a nemal iného východiska len srnca ukryť niekde v dome. Vhod mu padlo, že jeho manželka bola s malým synkom v dedine a kolíska bola prázdna. Dôvtipný poľovník rýchlo ukryl srnca v kolíske a zakryl perinkou a svojej matke kázal  kolísať. Četníci sa poponáhľali a hneď sa pustili do hľadania. Márne však hľadali nenašli ani flintu ani srnca. Keď videli že námaha je márna, prosili občana, aby im zradil, kde ukryl srnca, že sa mu nič nestane. Keď im svoje tajomstvo prezradil od údivu nevedeli čo majú robiť a od radosti dali doniesť niekoľko litrov pálenky a dlho do noci sa zabávali. Druhý krát istého dňa navštívili rodinu Čertíkových četníci a tiež ich Čertík dobre pohostil. V ten deň však priniesol z poľa dve vojenské pušky a ukryl si ich za pec. Na čelnej stene v izbe viselo zrkadlo a četníci v ňom videli predmetné pušky. Po hostine  sa slušne ospravedlnili a pušky zobrali. Historka je z ústneho podania Mjartan Ján -  Hronceje.  Betlehem zhorel v roku 1935.

V susednej obci  Podhradie, ktorá leží na juhovýchod od našej obce tesne pod Vtáčnikom je zrúcanina hradu, ktorý bol postavený v XIV. storočí a nazýval sa Sivý kameň. Hrad bol kráľovským majetkom a spravovali ho bojnickí kasteláni. V roku 1532 spravoval zámok Ján GIlet. V roku 1388 tento zámok daroval kráľ Žigmund i s panstvom Ladislavovi Kakašovi. Po vymretí rodu Kakaš kráľ daroval zámok Gregorovi Majthenymu z Novák. Táto rodina vlastnila zámok niekoľko sto rokov. K Podhradiu patrili Nováky, Veľká a Malá Lehota, Sebedražie a niekoľko dedín v Tekovskej župe, ako Moravce atď. Pretože vojenská výzbroj sa modernizovala, zámok stratil vojenský význam. Preto ho majiteľ opustil a venoval sa kaštieľu v Novákoch. Opustený zámok Podhradčania rozobrali, lebo mali naň zlosť, že v tomto zámku býval pán, ktorý ich utláčal. Z materiálu si stavali domy a hospodárske budovy.  O tomto hrade je povesť, že v ňom býval krásny mládenec menom Blažej. Blažej sa zamiloval do krásnej Júlie z Bojníc. Počas vojen sa zúčastňoval viacerých bitiek a tak v bitke pri Galamboši zachránil život kráľovi Žigmundovi. Kráľ si vysoko cenil jeho obetavosť a daroval mu zámok v Budíne. Do krásneho Blažeja sa zamilovala kráľovná a odviedla ho od krásnej Juliany. Keď sa to Juliana dozvedela, so zúfalstvom odišla do kláštora. Po čase kráľovná Blažeja nechala a tento sa vrátil na zámok do Podhradia, kde žil ako pustovník. Pri najbližšej vojne sa prihlásil do boja a v prvej línii padol.

Vyše obce Cigeľ je lom, kde sa nachádza dobrý stavebný kameň. Tento kameň používali naši občania na stavby rodinných domov. Podľa písomností nachádzajúcich sa v bojnickom zámku, tento kameň bol vyvážaný ďaleko od našej obce na stavby kostolov a to do rudnianskej doliny, do Malých Kosíh, Bíne a Čajkova v okrese Levice. Kameň bol na miest a staveniska dovážaný na voloch. Takáto cesta trvala furmanovi celé týždne. Dnes sa tento kameň používa už len na murovanie základov domov. Kameň má tú vlastnosť, že sa dá ľahko opracovávať a murári hlavne bojničania a handlovčania vedeli z neho vypracovať pekné kocky alebo obdĺžniky. Najlepšie to vidno na fotografii č. 35 na ktorej je Hronceje dom.

V ciglianskych lesoch sa menuje istá časť „Búdy“. Je to v Tlstom diele a menuje sa to preto, že tam v 18. storočí bývali remeselníci, ktoré z bukového dreva vyrábali drevené lopaty. Tieto lopaty dodávali panstvu i tunajším sedliakom. Títo odborníci podľa ústneho podania podania Mjartan Jána – Hronceje pochádzali zo Starej Turej a menovali sa Dingo a Vožďara. Iných mená si nezapamätal. Vie to z rozprávania svojho otca, ktorý sa narodil v roku 1860. Lopatári sa občas ukázali v dedine a mali vraj veľa peňazí.

V tunajších lesoch v rokoch 1926 až 1930 dali podnikatelia Binerštok a Werner píliť niekoľko tisíc priestorových metrov dreva a toto sa spúšťalo po válovoch zo všetkých neprístupných miest na miesta prístupné. Dolu strmým brehom boli válovy suché a na menšom svahu tiekla po válovoch voda, ktorá hnala drevo na sklad. Taký veľký sklad bol v Borinke pod Opekámi, kde sa zrirňovalo až 60.000 priestorových metrov bukového dreva. Podnikateľom sa spúšťanie videlo drahé a preto dali urobiť cestu cez kopec  Opeky až do Rakytníkov. Takto sa drevo spúšťalo do Rakytníkov a neskoršie len po Košariská. drevo pílili Cigľania, Podhradčania a Lehoťania. Na spúšťanie dreva privideli podnikatelia odborníkov od Užhorodu, ktorí tu bývali v búdach i s manželkami. Jeden z drevorubačov mal manželku menom Varvara, ktorá bola veľmi náruživá fajčiarka a mala rada alkohol. Vraj fajku nepúšťala z úst ani pri varení. Jeden z týchto takzvaných Rusínov sa v Cigli i priženil. Je to Michal Prodan, ktorý sa narodil v Rumunsku a býval v týchto rokoch na Podkarpatskej Rusi, odkiaľ prišiel do Cigľa a žije tu po dnes. Ostatní sa vrátili do rodného kraja.