Územie obce Cigeľ bolo obývané už pred 1800 rokmi nášho letopočtu. Prví usadlíci sa na tomto území usadili v okolí troch jazier z čoho pochádza aj prvé pomenovanie obce „Jesero“. Je to latinský názov, čo znamená Tri jazerá. Prví obyvatelia sa zaoberali lovom zvere. Potvrdzujú to aj nálezy primitívnych zbraní a ich zbytky ponachádzané v našom chotári.

Za panovania Matúša Čáka Trenčianskeho boli na územie obce poslaní ľudia, ktorí tu založili osadu. Títo vyklčovali lesy a zaoberali sa chovom kôz. Obec ako taká bola založená v trinástom storočí. Prešla rôznymi zmenami hlavne v pomenovaní a to preto, že Prievidza a jej okolie boli viac krát prepadnuté nepriateľskými vojskami, ako to opisuje Dr. Ján Novák v knihe „Bojnice a ich okolie“. Na celé okolie mal vplyv Bojnický zámok, ktorý bol veľakrát napádaný bojujúcimi národmi. Kto mal Bojnický zámok, tomu patrilo i celé okolie a akej národnosti bol tento majiteľ, taká reč panovala v na celom okolí.

V roku 1461 sa obec menovala „Cíglen“. Podľa tohto názvu vidieť, že obec bola ponemčená a názov dostala podľa toho, čím sa jej obyvatelia zaoberali. Ako sa už uvádzam zaoberali sa chovom kôz a podľa toho je názov, lebo koza po nemecky je Cíge (die Ziege).

V roku 1553 dostáva obec zasa nové pomenovanie „Chygel“. Toto pomenovanie dostala obec po Turkoch, ktorí v roku 1530 prepadli Bojnice, tieto i celé okolie vypálili a vyrabovali. Do zajatia zobrali všetkých mužov, ktorí sa neukryli v horách. Stalo sa to práve na Vianoce. Výpravu viedol Amureata. Turci sa po čase znova vrátili a znova vyplienili Bojnice, Prievidzu a celé okolie ako píše Vlastivedný slovník „Horná Nitra“ na strane 144.

V roku 1675 už panuje na Bojnickom zámku rodina Pálfyovcov a a tak sa celé okolie Prievidze pomaďarčuje a obec dostáva pomenovanie „Czigel“. V tomto roku bolo na území obce 37 drevených domov, v ktorých bývalo celkom 324 ľudí. V týchto rokoch patrí obec rodine Pálfyovcov a hospodária na jej území 3 zemani a to: Adam Šandor zo Slávnice pri Trenčíne, ktorý chodil na svoje hospodárstvo len dozerať anad poddanými sedliakmi po celý rok vládli jeho sluhovia, ktorí striehli aby sa pánovi dostal každý tretí diel zo všetkého čo sedliaci dorábali. Majetok Šandorovcov spravoval najstarší syn Michal, ktorý ako vidieť z listín uschovaných v Ústredmon archíve v Bratislave bol zadĺžený a aby mohol ďalej hospodáriť, vypožiočal si od vdovy Pálfyovej 1.150 zlatých. V roku 1659 sa rozhodol majetok v Cigli odpredať, aby si mohol zakúpiť iný majetok v blízkosti Slávnice, lebo vraj sa mu nevyplácalo ciglianske hospodárstvo.  Dozor stál viac ako bol výnos z jeho poddanských usadlostí.

Michalovi Šandorovi patrili tieto usadlosti:

1.       Račko Matej

2.       Chrebet Ján

3.       Mjartan Ján

4.       Kôročka Ján (rodina vymrela po roku 1650)

5.       Jamriško Zachar

6.       Mjartan Martin

7.       Mjartan Eliaš

8.       Chobot Matej

V roku 1660 Šandor dal svojich poddaných sedliakov do zálohy Pálfymu za 1.900 zlatých. Podrobný súpis týchto usadlostí je uložený v Ústrednom archíve v Bratislave, kde sa uvádza meno poddaného sedliaka, meno jeho manželky a mená detí, počet kusov zvierat a hydiny ako aj výmera majetku.

Ďalším majiteľom časti chotára obce Cigeľ bol Madočáni Imrich z Turca, ktorý mal v Cigli len tri sedliacke usadlosti a dvoch želiarov. Mená sa nepodarilo zistiť. I tento svoje usadlosti dal do zálohy Pálfyovcom za 1.100 zlatých. Madočáni bol ženatý s Annou Šandorovou. Tento mal v Cigli aj svoju zemiansku kúriu, ktorá bola určite na mieste, kde teraz býva Svítok Ján – Račko preto, že do tohto dvora sa volá do Kurinov. Správne by sa malo volať do Kúriou. Domnievam sa tak preto, že i tento majetok bol pánsky a ako sa uvádza v urbárskych výpisoch, že to boli len tri sedliacke usadlosti, je isté, že to bol tento majetok preto, že je zo všetkých pánskych majetkov najmenší v Cigli.

Michal Šándor hospodáril na majetkoch Hronceje, Jamriškeje, Gazdinkeje, Kováčikeje a Cmarkeje. Madočánimu patrili majetky Krauskeje, Kurineje a Ilický.

Tretím zemanom v Cigli bol Géczy, ktorý obhospodaroval dolný koniec dediny a jemu patrili títo sedliaci, želiari a domkári:

Sedliaci: Búdzor Michal, Kršňavý Imrich, Beňadik Pavko, Chajmovský Ján, Urban Martin, Zjaťko Ondrej, Raiskop Juraj, Gajdoš Juraj. Želiari: Gregor Pavko, Dopco Martin, Dopco Ján, Stranový Ondrej, Krekáč Ján, Kremnický Baltazár. Domkári: Švec Ján, Gubik Martin, Urban Matúš.

Želiari boli ľudia, ktorí slúžili u zemana a živili sa z deputátu, ktorý im dával zeman – poťažne jednotliví sedliaci. Domkári boli ľudia, ktorí mali svoje domky, ale nemali žiadneho majetku a tiež sa živili zo zárobku u sedliakov.

Podľa zápisu i Géczy dal svojich poddaných do zálohy rodine Pálfyovcov. Tieto údaje mi pomohol vyhľadať v Ústrednom archíve pracovník archívu Juraj Žúdel.

V obci bola zemianska kúria, ktorú užíval Martin Nemček. Ktoré majetky k tejto kúrii patrili sa nepodarilo zistiť. Zistil som len toľko, že Nemček platil bojnickému panstvu 10 zlatých ročne a ostatní poddaní v obci spolu platili 13 zlatých ročne. To znamená, že musel mať tiež patričný majetok. Kde táto kúria bola, nie je známe. Nepodarilo sa zistiť ani to, kde býval zeman Šandor.

Jeden z týchto zemanov býval určite u kaštieľov preto že sa zachovala historka že u kaštieľov nemali drábi právo brať chlapov do vojska. To znamená, že kto sa ukryl v zemianskej kúrii, teda vo dvore zemana, na toho nemali kráľovskí sluhovia právo.

Príchodom urbarialistického zíkona sa dostáva ľuďom väčších slobôd a už nemusia odovzdávať zemanovi tretinu svojich výrobkov, ale sa im ukladá povinnosť platiť takzvané desiatky. Teda desiaty diel z výrobkov aké kto dorábal.