Ďalšou historkou je udalosť, ktorá sa odohrala v susednej dedine Sebedražie v roku 1818. Istý sebedražan išiel do hory a preto, že jeho malú trojročnú dcérku nemilosrdne týrala jeho druhá žena, zobral si ju so sebou. Večer zbadal, že sa dcérka stratila. Márne hľadal niekoľko dní, dcérku nenašiel.

V roku 1833 poriadali tekovskí páni veľkú poľovačku v Tribečských horách. Mimo iného sa im podarilo postrieľať starého medveďa, ktorý  ťažko ranený sa ešte odvliekol do svojho brloha. Poľovníci šli po jeho stope a v brlohu ich čakalo veľké prekvapenie. Videli, ako zdochýnajúceho medveďa drží v náručí akási ľudská bytosť. Bola celkom nahá a hrozne nariekala. Jednu ruku mala dlhšiu a bola hrbatá. Pripomínala trochu opicu. Jej telo pokrývala hrubá od špiny a poveternostných podmienok stvrdnutá koža. Toto stvorenie bolo hluchonemé a vydávalo zo seba len nezrozumiteľné zvuky. Jej chôdza bola podobná medveďovi. Poľovníci sa hneď zmocnili koristi a viezli ju na saniach do Zlatých Moraviec. Cestou sa radili, kto sa o nešťastnicu bude starať. Dohodli sa, že sa budú o ňu starať spoločne. Ukoristená žena poľovníkom v Zlatých Moravciach zmizla a o nejaký čas sa objavila na jarmočnisku v Nitre, kde sa práve konal jarmok. Toto narobilo na jarmočnisku všeobecný rozruch a obdiv. Nitriansky cukrár Pascher pohnutý ľútosťou sa nad nešťastnicou zmiloval a vzal si ju do svojho domu. Keď ju jeho manželka v koryte umývala, pokrstila ju Helenou s prímením Medvedica. Do roku 1854 bývala Helena Medvedica u menovaného cukrára a poslušne vykonávala všetky domáce práce. Doba vojen ju poznačila tým, že Helena Medvedica porodila syna od akéhosi maďarského vojaka. Škoda však, tento chlapec dlho nežil. Dňa 21. decembra 1854 Medvedica veľmi ochorela a museli ju odviezť do nitrianskej župnej nemocnice, kde po niekoľkoročnom beznádejnom liečení zomrela dá 12. apríla 1859 na vodnatielku. Úbohá žena sa do smrti naučila len niekoľko slov, ktoré vyslovovala nezrozumiteľne. Táto historka je zapísaná v matrike zomrelých v Nitre, zväzok I. Štátny archív v Nitre, zbierka cirkevných matrík inventárne číslo 692. Zapísal františkán páter Bernard Czáro. Historku vyprával Vojtech Eremiaš, rodák z Prievidze, kedysi správca majetkov v Sebedraží, ktorý ako 64 ročný župný úradník zomrel v roku 1856 v tej istej nemocnici, kde ležala aj Helena Medvedica. Helena Medvedica je pochovaná na párovskom cintoríne v Nitre.

Helena Medvedica sa pravdepodobne už prvý rok stretla niekde v lesoch s mladým medviedikom, s ktorým prežila celkom 15 rokov. Hrb dostala z kostnej tuberkulózy z nedostatku potravín. Ohluchla iste pre zápal stredného ucha. Zomrela ako 44 ročná.

Prípad je pozoruhodný a nebol v dejinách ľudstva ojedinelý. Zvieratá vychovali viac ľudských bytostí a starali sa o ne s priam rodičovskou láskou.