Ako vieme, prvá písomná zmienka o Cigli (vtedy ešte Lúčna či Lúčka) je z 11. septembra 1362, čo bolo už pred 653 rokmi, lenže šesťstoročná vzácna listina (v archíve pod číslom DL75616) obsahuje prvýkrát v histórii Cigeľ, dokonca spolu so svojím starším predchádzajúcim názvom Lúčka (pozri obrázok).

Cigeľ vstúpil do písomných zmienok dňa 6. júna 1415, kedy sa uvádza, že vlastníctvo jednej štvrtiny Cigľa, iným  názvom Lúčka (Cigli alio nomine Luchka) v nitrianskej oblasti, prechádza od Ladislava, syna Leustachovho na vlastnú sestru Margarétu a celú jej rodinu z dediny Tržmel pri Komjaticiach. Druhú štvrtinu vlastnil Michal (Michael, filius Leustachy de Cigli), tiež syn toho Leustacha, ktorý sa spomína už v prvej písomnej zmienke ako prvý vlastník spolu so svojím bratrancom Peťom (Pethew). Dolná  polovica dediny patrila od roku 1362 rodine vojaka Peťa zo Šútoviec, táto rodina však ani nie po sto rokoch vymrela a tak  okolo roku 1460 túto polovicu Cigľa (spolu so Šútovcami)  daroval kráľ Matej Korvín svojmu slávnemu diplomatovi Jurajovi Polykarpovi Kostolánimu s bratom Michalom (spolu so Šútovcami). Juraj Polykarp Kostoľanský však pracoval pre pápeža, stal sa arcibiskupom, veľmi bohatý žil v Ríme s dcérou slávneho renesančného filozofa a vedca Juraja z Trebizondu (Georgius Trapezuntius), umrel a je pochovaný v kostole Santa Maria sopra Minerva v Ríme. Jeho cigeľský a šútovský majetok cca od roku 1500 pripadol kráľovským Bojniciam.

Kráľ Žigmund potvrdil v roku 1396 nesporné právo Leustacha a synov Ladislava a Michala na druhú polovicu osady Luchka v listine DL95546. Práve Leustachovci zaviedli nový názov Cigeľ (snáď od siheľ, sihly?), neskôr táto (pravdepodobne horná) polovica Cigeľ patrila ich dedičom Rišňovským a Šándorovcom a nakoniec (cca 1660) tiež skončila v bojnickom hradnom panstve Pálfiovcov. Veľa o týchto zemanoch v Cigli neostalo, mnoho o nich nevieme, ale aspoň im vďačíme za písomné zmienky a vieme, že v týchto listinách isto ide o našu obec. Lúčok na území Slovenska bolo mnoho, väčšina z nich pri stredovekých hradoch, ako aj tá naša. Aj preto je listina, z ktorej výstrižok vidíte pred sebou, veľmi dôležitá pre našich profesionálnych či amatérskych historikov. Niektoré pramene uvádzajú prvú zmienku o Cigli až okolo roku 1463, lenže to asi nevedeli o staršom názve Lúčna, Lúčka, Cigli. Cigeľ nachádzame v listinách písaný rôznymi pisármi všelijako - Czigel, Chigel, Czyghel, Zigel, Cégely, Czygel... Najstarší a najbližšie k dnešnému písaniu má tvar Cigel z roku 1460 (listina, ktorou kráľ Matej korvín daruje polovicu dediny Michalovi a Jurajovi Polykarpovi z Kostolian). 

Názov Lúčka, Lúka sa objavuje ako starší názov dediny Cigeľ v oficiálnych listinách ešte koncom šestnásteho storočia. Naša dedina sa šesťsto rokov volá Cigeľ, blahoželáme Cigľu ku sviatku 6. júna!

Hunt-poznanovci

Prvá písomná zmienka a ďalšie významné listiny našej obce, staré aj 650 rokov, sa zachovali v archíve rodu Šándor – Metternich. Vďaka týmto textom vieme veľa o jednotlivých majiteľoch Lúčnej, Lúčky, Lúky, dnešného Cigľa. Prvými známymi zemianskymi majiteľmi našej dediny boli Peter a Leustach, bratranci pravdepodobne zo starobylého rodu Hunt-poznanovcov. Petrov otec bol familiárom kastelána bojnického a sivokamenského hradu a syna kráľovského palatína Mikuláša Žambockého, ktorý bol chorvátskeho pôvodu. Petrova matka Elena bola z významného hornonitrianskeho rodu Diviackovcov. Leustachov otec bol ostrihomským sudcom a matka pravdepodobne pochádzala z obce Tržmel pri Komjaticiach.

Rišňovskí

Ako dedičstvo po starých rodičoch Cigeľ získal Demeter z Tržmela a jeho dcéra Barbora mala s Jánom z Rišňoviec pri Hlohovci jediného syna, Ondreja. Ondrej Rišňovský mal kúriu v Rišňovciach, podarilo sa mu udržať vlastníctvo jednej - hornej polovice Cigľa v sporoch s Majténiovcami aj Kostolániovcami (dolná polovica od čias Turzovcov už patrila Bojniciam), ale jeho synovia Imrich a Ladislav už nemali mužských potomkov, takže rod Rišňovských v Cigli skončil. V roku 1549 sa uvádza v daňovom súpise obcí Nitrianskej župy polovica dediny Cigeľ so 4,5 dvormi ako vlastníctvo Imricha a Ladislava Rišňovských, druhá polovica vo vlastníctve Bojníc. Dcéra Imricha Rišňovského, Anna, sa vydala za zemana zo Sasinkova, ich dcéra Anna zas za Baloga z Nebojsy a zas ich dcéra Alžbeta za Ladislava Šándora zo Slávnice pri Trenčíne. Ich podiel v Cigli bol vždy venom nevesty a posilnil majetok ženícha.

Šándorovci a Pálfiovci

Vicežupan Nitrianskej župy Ladislav Šándor mal s Alžbetou Balogovou tri deti. Anna sa vydala za Madočániho z Turca, Michal si vzal Evu Kerekešovú a Adam Boru Majténiovú. Každý mal určitý diel v Cigli, ale aj v iných častiach kráľovstva, najmä v Nitrianskej a Trenčianskej župe. S koncom Turzovcov a v čase nástupu Pálfiovcov (potomkov palatína Konta z Hlohovca) na bojnické panstvo zálohovali okolo roku 1660 všetci traja svoje podiely v Cigli Pálfiovcom a sídlo tejto vetvy Šándorovcov sa presťahovalo do dediny Bajna pri Ostrihome. Ako pamiatka po Michalovi Šándorovi a Eve Kerekešovej dnes v Bajne stojí nádherný kaštieľ Šándorovcov. Škoda, že nie v Cigli. No na druhej strane, my tu máme nádherný hrad – zámok v Bojniciach. Zásluhou Pálfiovcov máme v Prievidzi krásny barokový kostol (ktorého výstavba začala v roku 1666) a aj v Cigli bol okolo roku 1762 na mieste pôvodného dreveného kostola postavený nový kamenný kostol sv. Matúša. Začiatkom 18. storočia sa Michalov syn Melchior Šándor zo Slávnice a Bajny stal barónom, jeho vnuk Anton získal v roku 1788 titul grófa a Antonov vnuk gróf Móric Šándor z Bajny bol vo svojej dobe uznávaný najväčším odborníkom na kone v celej Európe (prezývali ho „bláznivý jazdec“).

Sándor – Metternich

Rakúsko-uhorský štátny kancelár Klement Metternich mal sedem detí, z nich dcéra Leontína sa vydala za grófa Mórica Šándora a ich dcéra Paulína, grófka Šándorová zo Slávnice sa v roku 1856 vydala za svojho strýka, o 18 rokov mladšieho brata svojej matky, Richarda. Týmto nezvyčajným rodinným putom boli slovensko - uhorský rod Šándorovcov a rakúsky rod Metternichovcov dvojnásobne zlúčené do jedného rodu Šándor – Metternich. Paulína s Richardom už nemali mužského potomka a tak rod po meči vymrel. Pra-pra-pra-pravnučka v Cigli obľúbeného Michala Šándora, kňažná Paulína Šándor-Metternich bola najbližšou priateľkou francúzskej cisárovnej, aristokratkou a podporovateľkou umenia. Určovala módne trendy vo Viedni i v Paríži – dámske večierky, korčuľovanie, bojovala za práva žien, podporovala umenie a kultúru. Zachoval sa jej portrét od maliara Degasa, propagovala diela hudobníkov Wagnera a Smetanu, spisovateľa Dumasa a ďalších. Bola svedkom slávy i pádu francúzskeho i rakúskeho cisárstva a v prvých rokoch po 1. svetovej vojne sa stala živým symbolom dvoch stratených svetov...

Pamiatkou po troch súrodencoch Šándorovcoch v Cigli sú dodnes miestne hodové slávnosti v septembri, kedy je aj výročie prvej písomnej zmienky (11.9.1362). Podľa miestnej kroniky totiž v čase sviatku mecenáša nášho kostola, Sv. Matúša apoštola a evanjelistu, si Michal, Adam a Anna Šándorovci pozvali svojich poddaných do kúrie, kde ich pohostili. Každý poddaný dostal 20 fenigov, piť a jesť. Zeman zabil dvojročné teľa, 2 ošípané a dal napiecť koláčov pomazaných hruškovým lekvárom. Pijatikou bola pálenka zarobená zo šámu, neskoršie zvaného gajstu. Pri hostine účinkovala miestna hudba. Keďže sa tento zvyk začal práve na Matúša, Cigeľčania ho zachovávajú podnes.

Hoci sa v Cigli nezachovali zemianske stavby, pomníky, ani iné hmatateľné pamiatky po veľmi významných šľachtických rodoch Hunt-poznanovcov, Rišňovských či Šándorovcov, prinajmenšom ostali v chotárnych názvoch, v listinách, v archívoch a v spoločenskej pamäti zaznamenané ich osudy a prostredníctvom ich príbehov aj údaje o dedine a osudy obyčajných obyvateľov nášho Cigľa. Je až prekvapujúce, v akých širokých a zaujímavých súvislostiach môže informovaný súčasník vnímať našu milú obec.

Naše územie bolo v stredoveku obzvlášť významným pre vtedajšie kráľovstvo. Slovenské územie bolo hospodárskym divom Európy, napríklad vtedajšie stredoslovenské banské mestá patrili medzi najbohatšie a najvýznamnejšie mestá v celom Uhorsku. Králi alebo najvyšší štátni úradníci – palatíni často pobývali v Bojniciach, postavili hrad Sivý Kameň. Syn palatína Mikuláša Gileta sa prihovára v prospech Petra a Leustacha v prvej písomnej zmienke o našej dedine, Lúčnej, u palatína Mikuláša Konta z Hlohovca a kráľa Ľudovíta Veľkého. Palatín Leustach Jelšavský sídlil aj na Sivom kameni, alebo v Bojniciach, podobne aj palatínovia z rodov Turzo či Pálfi (potomkovia Slovákov Kontovcov).

Palatín Turzo a ďalší Turzovci (spríbuznení s nemeckým rodom Fuggerovcov z Kremnice) mali veľmi blízko ku nemeckému reformačnému hnutiu, všemožne podporovali evanjelickú cirkev, priatelili sa aj so samotným Martinom Lutherom z Ausburgu, ktorý 31. októbra 1517 pribil na chrámové dvere vo Wittenbergu 95 výpovedí proti predávaniu odpustkov a proti bludom v cirkvi. Centrom reformácie na hornej Nitre bola približne od roku 1520  okrem Bojníc aj Prievidza, kde vzniklo významné gymnázium. Prievidzi začiatkom 17. storočia patrilo sedem fár: Hradec, Necpaly, Malá a Veľká Lehôtka, Sebedražie, Cigeľ a Moštenica a všetci obyvatelia širokého územia boli luteránmi. Z bojnického urbáru z roku 1614 sa dozvedáme ich počet a mená, evanjelikmi v Cigli boli: richtár Ján Cmarko, sedliaci Juraj Krausko, Ján Gajdoš, Pavol Mikulášovič, Imrich Kršňavý, Pavol Beňadik, Ján Chalmovský, Martin Urban, Ján Zaťko a želiari Gregor Pavol, Martin a ján Dobšo, Ondrej Stráňovský, Ján Krekáč, Baltazár Kremnický.

Koniec so 150 rokmi luteránstva na našom území urobila vdova po palatínovi Pavlovi Pálfim, komtesa Františka Khuenin de Belassi.  Začiatkom augusta 1660 priviedla do Prievidze jezuitov a oddiel šesťdesiatich vojakov. Zabrala mariánsky kostol, s odôvodnením, že evanjelici majú farský kostol a druhý potrebuje pre katolíkov. Slávnosť rekatolizácie celého územia bola určená na 15. augusta 1660.

11. septembra slávime výročie prvej písomnej zmienky o našom území. V  galériách máme snímky originálu prvej písomnej zmienky o Lúčnej. Listina je v archíve šľachtického rodu Šándor-Metternich (q165) pod číslom MOL 75532. Dnes ako prví a po prvýkrát publikujeme pôvodný preklad latinského textu s vysvetlivkami:

"MY, Ľudovít, z Božej milosti kráľ Uhorska, prítomnou listinou oznamujeme všetkým, ktorých sa to týka, že Peter, syn Demetera zo Šútoviec, familiár Magistra Jána, Mikulášovho syna, predstúpil pred nás ako verný služobník počas výprav a nájazdov a požiadal nás, pre seba a pre svojho bratranca Leustacha, syna Poukovho, bývalého ostrihomského sudcu, o darovanie a udelenie jedného nášho kráľovského územia alebo usadlosti zvanej Lúčna, v Nitrianskej stolici, patriacej ku nášmu hradu Sivý kameň, s rozlohou asi na dve poplužia, s piatimi kúriami alebo obydliami.

Pre vyššie uvedené verné Petrove služby, ktorý sa počas výprav, podľa požiadaviek, možností a určenia vždy snažil zo všetkých síl potešiť naše Veličenstvo, pre prosby a intervencie Magistra Jána, syna niekdajšieho palatína Mikuláša, nášho taverníka, dôkladne odčleňte z majetku nášho hradu Sivý Kameň vyššie uvedené územie alebo usadlosť zvanú Lúčna v Nitrianskej stolici, s rozlohou asi dvoch popluží, s piatimi obydliami, odstráňte všetky iné záujmy a ťarchy.

Našu novú donáciu z kráľovských rúk, ktorú sme dali, darovali a udelili Petrovi, synovi Demetera, vyššie uvedenému Leustachovi, a ich dedičom a potomkom, majú právo natrvalo a nenávratne držať, vlastniť a užívať, so zachovaním práv iných. 

Dané vo Vyšehrade, v nedeľu po sviatku Narodenia Panny Márie, roku Pána tisíceho tristého šesťdesiateho druhého"

 Poznámky:

• Lúčna (Luchna) – ide o prvú písomnú zmienku o našej dedine, Lúčnej v Nitrianskej stolici, pri hrade Sivý Kameň. Neskoršie zmienky uvádzajú aj názov Lúčka, i Lúka. Nový názov Cigeľ sa začína uvádzať v listinách od roku 1415, kedy sa spomína Cigeľ, inak zvaný Lúčka.
• Sivý Kameň (Keselywkw) – kráľovský hrad na hranici Tekovskej a Nitrianskej stolice, dnes takmer úplne rozobratý, stojí nad dedinou Podhradie, niekoľko km južne od Cigľa. Patril uhorským kráľom, potom Kakašovcom, Jelšavským. V roku 1434 kráľ daroval hrad Sivý Kameň Gregorovi Majténimu a jeho dedičom. Patrili k nemu aj poddanské dediny Podhradie, Sebedražie, Nováky, Horná Ves, Štefanova Lehota, Papova Lehota, Bystričany a Čereňany.
• Magister Ján – syn palatína Mikuláša Žambockého (Gilétfy), kráľovský pokladník, so svojim bratom Mikulášom boli istého času aj kastelánmi hornonitrianskych hradov - prievidzského, bojnického a sivokamenského.
• Ľudovít – uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou, žil v rokoch 1326 – 1382. Jeho 12 – ročná dcéra Mária v roku 1383 priznala mestu Prievidza mestské privilégiá.
• Peter (Pethew) – vojak, kráľovskou donáciou získal Lúčnu spolu so svojím bratrancom Leustachom (Leustachio). Jeho otec, Demeter, bol zo Šútoviec. Petrova manželka bola Ilona, z rodu Diviackovcov, krátko po donácii ovdovela a ostala v Cigli so svojimi synmi, Beňadikom a Petrom.
• Leustach (Leustachio) – Petrov bratranec, jeden z dvoch prvých majiteľov Lúčnej. Syn ostrihomského sudcu Pavka (Pouka). V Ostrihome (Strigonium) pôsobili aj Diviackovci - Barlev a Jarolslav. Leustach žil v Tržmeli, pri Komjaticiach, spolu s manželkou a deťmi – Michalom, Ladislavom, Jánom a Margarétou. O Lúčnu sa najprv nezaujímal (nevedel o donácii?), až v roku 1397 si jeho synovia Michal a Ladislav prevzali svoju polovicu Lúčky. Neskôr darovali časť Cigľa Margaréte, jej vnučka Barbora mala s Jánom Rišňovským jediného syna, Ondreja. Rod Rišňovských bol v Cigli niekoľko generácií, po nich dedili Šókyovci, Balogovci, Šándorovci.
• Vyšehrad – ide o starobylý hrad nad riekou Dunaj, v Maďarsku. Tam sa narodil aj Ľudovít Veľký z Anjou.
• Nedeľa po sviatku Narodenia Márie Panny, 1362 – pripadá na 11. september 1362.